Väčšinou si vôbec nepamätám, čo mal ten druhý oblečené, alebo ako presne mal učesané vlasy.
Bezpečne si ale viem vybaviť iskričky v očiach človeka pri spoločnom smiechu, či naopak zlomený, boľavý pohľad pri plači a hlavne hrejivý hlboký pocit, ktorý mám, keď ma niekto pustí tak blízko, že cítim, ako vonia jeho duša ... tá jemnohmotná esencia je pre mňa práve to silné, načo nezabúdam.
Ďakujem za dôveru, ktorú mi dávate pri spoločných momentoch. Najkrajšie ocenenie je, keď môžem po pár stretnutiach vidieť, ako zvädnutý človek dokáže znovu rozkvitnúť, vo vyhasnutých očiach sa zase roztancujú nezbedné svetielka a pri rozlúčke mi tak, ako dnes krásna 60r. pani, povie: môžem Vás objať?
Je radosť vidieť, že aj v zrelom veku sa dá na sebe pracovať, prijímať, púšťať, meniť, zušľachťovať. Som zato nesmierne vďačná.