A rovnako každú chvíľočku z neho niekto zase odchádza.

Sme to aj my, kto pomedzi život nevedome čakáme v rade na smrť. Nevediac kedy a ako...

Často hráme smiešne hry, kedy naše ego vplyvom zranení drží nad srdcom kontrolu.
Plytvanie životom...

Tak ja len, že i vtedy sme v tom rade...
Či predsa len nie je príjemnejšie ozvať sa a zavolať, ak na niekoho myslím...
Povedať, mám ťa rada...
Púšťať staré ťažoby, čo len žerú dušu a telo...
Proste mať dosť času ozaj žiť a milovať.

Lebo nič hrozné sa nestane, keď umrieme.
Slnko vyjde zase a tráva bude rásť aj ďalej.