Články
MYSLIEŤ NA SEBA NIE JE SEBECKÉ
Stretávam sa s názorom, že myslieť v prvom rade na seba je sebecké. Že treba žiť pre ušľachtilé ciele a brať ohľad predovšetkým na iných.
Myšlienka je to veľká...taká s priam Ježišovským posolstvom...
Ale je to absolútna pravda? Je to naozaj tak, že ak budem žiť v prvom rade pre iných, len vtedy má môj život vyšší zmysel?
Čo ak je všetko trochu inak?
Čo ak práve žitie s upriamením pozornosti na okolie je sebecké práve preto, že ma oberá o možnosť byť šťastná a tým sa o svoje šťastie deliť s blízkymi?
Oberá o život sám...
O možnosť byť autentická, tvoriť pravdivé vzťahy, žiť šťastne a deliť sa so svojím šťastím. Naozaj ŽIŤ.
Ak totiž myslím v prvom rade na iných, totálne potláčam svoje vlastné “Ja”. Nedovolím si vnímať a prejavovať svoje potreby, potreby svojho tela, duše, ducha.
A áno, v prvom rade tela - pretože sme tu zhmotnení na tejto Zemi v telách, cez ktoré vieme cítiť. Ak potlačím telo a jeho potreby, potláčam aj dušu a jej rast.
Keď sa potláčam, duša plače. Nemôžem byť šťastná, pretože sa cítim vyhorená, unavená, nešťastná. A sama.
Keď nie som spokojná a šťastná, o čo sa potom môžem deliť so svojimi blízkymi? Čo im teda môžem dávať a dať?
Svoje utrpenie? Svoju bolesť? Fakt to tak chcem?
Prečo???
Myslieť na tých, ktorých mám rada a milujem je krásna idea. Aj ja myslím na tých, ktorých mám rada.
Ale skutočne milovať znamená dovoliť si sama byť naplnená láskou. Veď aj v lietadle nám prezentujú, že si najskôr musím pri núdzovom stave dať kyslíkovú masku najskôr ja, aby som ju mohla následne nasadiť dieťaťu.
Dovoliť si nielen dávať, ale aj prijímať.
Tak aby bol život v rovnováhe.
Len vtedy, keď máme z čoho, môžeme dávať...len vtedy vieme z pokojnej mysle a plného srdca skutočne milovať.