Ak chceme milovať, potrebujeme rozumieť tým, ktorých ľúbime.
Ak je pre niekoho láska len vôľa vlastniť, nie je to láska.
Ak myslíme len na seba, ak poznáme len svoje potreby a ignorujeme potreby druhého človeka, nemôžeme milovať.
Potrebujeme sa pozrieť hlboko do našich sŕdc, aby sme videli a pochopili potreby, túžby aj utrpenie osoby, ktorú milujeme. To je skutočná láska.
Nemôžeš milovať iného človeka, keď mu naozaj nerozumieš.
Preto si občas sadni blízko toho, koho miluješ, drž ho za ruku a spýtaj sa: "Rozumiem ti dostatočne? Alebo ti spôsobujem utrpenie? Prosím, povedz mi, nech sa naučím ťa milovať viac. Nechcem, aby si trpel a ak tak robím kvôli svojej nevedomosti, povedz mi prosím, nech ťa mám viac rada, aby si bol šťastný. "
Ak to poviete od srdca, z vašej skutočnej otvorenosti a zraniteľnosti, ten druhý môže plakať. To je dobre... pretože to znamená, že sa otvára brána porozumenia. Že sa otvára srdce láske a vtedy je možné hlbšie vcítenie sa.
Možno si niekto hovorí, že na tieto blbosti nemá čas...
Ale to je skôr o tom, že nie je dosť odvážny a otvorený vlastnej zraniteľnosti, aby sa spýtal tak citlivú otázku a prehlboval vzťah a vzájomnú intimitu. No potom láska medzi ľuďmi nevie byť taká plná, ako by mohla byť.
Potrebujeme nájsť odvahu úprimne komunikovať a otvoriť sa aj citlivým otázkam.
Lebo ak sa v živote neučíme, ako milovať viac, nielenže môžeme svojich milovaných zraňovať, ale sami kostnatieme a chladneme.
Úprimné vzťahy potrebujú neustálu otvorenú komunikáciu a vzájomné porozumenie.
Vtedy sa môžeme skutočne rozvíjať a kvitnúť.